Spoznal som kamennú tvár.
Z jej očí číhal des,
keď tmavý zástup mračných chmár
blyskom v jej očiach značil lesk.

Tvár, čo skamenela v dávnych časov vekoch
a pohladiť ju smel len vietor, žiar a dážď.
V jej vráskach doznela ozvena orgiových smiechov.
Čas nad ňou rozprestrel egidný plášť.

Jej zrenicu ľudia slinou zhanili,
po tvári šliapali bezbožní pútnici
a súc sťa otrok, ktorého do okov hodili
hrdo tvár neskryla v tej bezbožnej štvanici.

V tej tvári stigmy svätosti,
bo pokorne znášala skúšania času.
Plal oheň, vial víchor, zloby a radosti,
čo nevzali, lež pozdvihli v tej tvári krásu.

Ja putujem vekmi. A ohliadam sa stáročiami
na skutky prachom zakryté ...
V sutinných múroch len nápisy s výročiami,
čo vetrom sú do nich vyryté.

Tak ký ďas ťa zvliekol z purpuru moci !?
Kde tvoja pýcha, sláva a pád ?!
Bol to snáď márny boj dňa proti noci,
keď po vládcoch zostal len spustnutý hrad ?

Nie. Netreba zúfať za prešlou to pýchou,
slávou a krásou zapadlých čias.
To osud – ignorantský apatik – neúprosnou rukou
obrátil stránky v knihe o nás.