Skromnosť je nevyhnutnosť

Pravdepodobne každý pozná rozprávku "Hrnček var" - o zázračnom hrnčeku, ktorý navaril toľko kaše, koľko bolo treba .. dokonca aj trochu viac. Kto by nechcel takýto hrnček? Samozrejme, s nejakým červeným ledkovým tlačidlom "Zapnúť / Vypnúť" na rúčke - aby dizajn trochu zapadol do modernej doby.

Hrnček je symbolom zážitku z nadbytku. Garantuje plný žalúdok pre každého - bez ohľadu na to, či pracoval, nepracoval, či je bohatý alebo chudobný. Každý chce dnes takýto hrnček. Ľudia vychádzajú do ulíc a skandujú. Samozrejme, nekričia "Dajte nám hrnček z rozprávky!". Beťári jedni - idú na to rafinovanejšie. Kričia niečo ako "Nezvyšujte nám vek odchodu do dôchodku!". Alebo "Nechceme platiť vyššie dane!" (mnohí pritom majú skôr na mysli sociálne a zdravotné odvody, ale to by sa na protestoch ťažko zosúladilo). Alebo ešte rafinovanejší slogan "Chceme 13. plat, 14. dôchodok a pracovať len 4 dni v týždni!".

Ľudia sú potvory. A politici sa dostávajú do úzkych. Kladú si otázku, ako využiť rozprávkové želanie vo svoj politický prospech. Tesne pred voľbami preto apelujú na emócie protestujúcich, sľubujú im nie jeden, ale hneď niekoľko hrnčekov, s ešte modernejším dizajnom, a nie jedným, ale hneď dvoma tlačidlami v troch farbách. Možno síce pozabudnú predstaviť plán na výrobu hrnčeka, ale ..

.. ale to sa predsa bude riešiť až po vyhratých voľbách. V novej vláde vytvoria tímy odborníkov na dane a sociálnu politiku. A odborníci prídu s riešením. Napríklad "Treba zvýšiť prílev do hrnčeka vyššími daňami.". Alebo "Treba podporiť mladých, aby sa rodilo viac detí, ktoré zarobia na dôchodky a zdravotníctvo. Zvýšte sociálny príspevok na kočíky pre dvojičky!".

Avšak ľudia nie sú hlúpi a zamyslia sa .. "Týchto sme volili? Prečo máme platiť viac? My nechceme PLATIŤ viac, my chceme DOSTÁVAŤ viac. A prečo kočíky len pre dvojičky? Prečo nie aj trojičky, štvoričky a pätičky?? Poďme im to zrátať na nejakom protestnom zhromaždení!"

Pyramída želaní sa rúca a kruh sa uzatvára. Ako v Coelhových knihách. A chudák Emmanuel Macron sa zbytočne snaží dodržať svoje predvolebné sľuby. Podobne v Nemecku, Francúzsku alebo Kolumbii. Obama bol snáď posledný, komu sa v 2010 podarilo presadiť aspoň čiastočnú reformu amerického zdravotného systému. A pred ním to možno bolo mladé Slovensko s pozitívne hodnotenými reformami na prelome tisícročia (daňová, sociálna, zdravotná).

Totižto nikto sa nechce uskromniť, vzdať sa aspoň časti svojho komfortu a (vysokého) životného štandardu (ktorý si občas ani neuvedomuje). Uskromnenie sa je tabu téma a životný štandard je niečo ako generačná konštanta, ktorú nikto nesmie znížiť - "Pryč paprčky vod mýho komfíku (komfortu)!". Zmena nastane až po vystriedaní generácie. Alebo dočasne v krízovej situácií. Dovtedy zostávajú protesty jediným masovo akceptovaným nástrojom na nenaplnenie hrnčeka a sabotáž nepohodlných, avšak nutných systémových zmien.

Ako ochladiť horúci zemiak

Náš daňový, sociálny a zdravotný systém je ako ten hrnček z rozprávky. Avšak s rozdielom, že niekto do neho musí naliať peniaze. Ak bude prázdny, nebude z čoho rozdávať. Je nutné zabezpečiť príspevky do hrnčeka, alebo obmedziť výdaje - čiže z každého pohľadu nepopulárne opatrenia. A ktorý politik by bol ochotný riskovať protesty v uliciach, lejaky hejtov a takmer istý koniec svojej politickej kariéry? Žiadny.

Zo zázračného hrnčeka sa preto zrazu stáva horúci zemiak presúvaný z vlády na vládu. Neohrozená zemiaková kométa plávajúca štyri roky po oblohe medzi východom a západom vlád.

Kameňom úrazu sa pravidelne stáva zavedenie do praxe. Ľudia schvaľujú naplnenie hrnčeka, ale protestujú, keď majú do neho sami prispieť. Boli by predsa podivíni, keby skandovali heslá ako "Nechceme 13. dôchodok!". Alebo "Zvýšte nám vek odchodu do dôchodku!", či dokonca priam drzé "Chceme platiť vyššie dane!".

Samotné riešenie je pritom v podstate jednoduché a dokáže ho navrhnúť hociktorá vláda. Napríklad zamedziť zadlžovaniu nemocníc stanovením limitu zadĺženia. Zrušiť štedré sociálne dávky dôchodcom, rodičom, matkám, dvojičkám a trojičkám. Zjednodušiť zákony, sprehľadniť odvodový systém a zamedziť tak potenciálnym podvodom či tzv. účtovným optimizáciám. Prísnejšie postihovať korupciu a zvýšiť transparentnosť prostredia - napr. sprístupnením údajov o firmách a prepojenosti štatutárov. A vytvoriť úrad na postihovanie korupcie a ochranu dôkazných nahlasovateľov (whistleblowers).

Je vôbec možné presvedčiť ľudí, že systém je nutné zmeniť a že taká zmena môže byť dočasne aj na úkor nášho životného štandardu? Stále verím, že áno. Avšak vyžaduje to realisticky vypracovaný a verejnosti odprezentovaný plán, masový marketing, ktorý dá ľuďom pocit, že ak ho neprijmú, dostaneme sa časom tam, kde je dnes americký systém s miliardovým zadĺžením. A kde nedávna vražda Briana Thompsona - šéfa jednej z najväčších zdravotných poisťovní - otriasla spoločnosťou ako dôkaz o celkovej nefunkčnosti a skorumpovanosti systému.

Na záver všetkým nespokojencom

Je potrebné pochopiť, že nie všetci môžeme mať všetko. Je treba vyrovnať sa s tým, že pri súčasnom trende dôchodky pravdepodobne časom poklesnú, lebo v hrnčeku bude stále menej a menej peňazí. Avšak - stále nejaké budú. Že nie každý liek môže byť preplatený - ale stále bude preplatená väčšina tých najpotrebnejších. Že nie každá diagnóza a liečba môže byť hradená zo spoločného poistenia - pokrytých bude stále menej a menej výkonov. Ale stále nejaké budú.

Je len na nás, či systém ozdravíme za cenu uskromnenia sa, alebo budeme pokračovať v súčasnom trende. Ak áno, možno časom začne tých preplatených liekov, terapií a sociálnych príspevkov pribúdať. Ak nie, tak ich bude čoraz menej - a protestov pravdepodobne čoraz viac. A možno pribudnú aj ďalší Brianovia Thompsonovia.