Ísť či neísť do politiky

Nebojte, nechystám sa. Normálny človek predsa z politiky skôr uteká preč. Veď koho by lákalo stavať na praniersky piedestál svoj súkromný život, znášať nezaslúžené facky od hejterov, trhať sa o kúsok sústa s inými politikmi a donekonečna zdôvodňovať svoje úmysly a snahy o zmenu spoločenského života k niečomu pozitívnejšiemu? To predsa vyčerpá, hlavne psychicky. Tých zopár normálnych politikov by sa za posledných 15 rokov dalo zrátať na prstoch jednej ruky - vydržali krátko a nikto z nich sa už nevrátil.

Takže nechystám sa. Je to len krátka príhoda, ktorá sa stala pri posledných komunálnych voľbách do miestnej samosprávy. Po meste vyvesené plagáty kandidátov lákali buď exotickými menami, účesmi, bujnými výstrihmi, výnimočne vizionárskymi sloganmi. Sedel som na brehu petržalského mora, v lúčoch zapadajúceho slnka si čítal trendy vo svete biznisu, keď mi pohľad zablúdil doľava a zastal na podozrivo sa správajúcej dvojici. Pani prechádzala medzi plážistami a občas sa im na chvíľu prihovorila. Druhý z dvojice niečo rozdával. Pomaly sa blížili ku mne. Rýchlo som sa zahĺbil do článku, avšak tentokrát to nevyšlo. Dvojica zamierila ku mne - pani a chlapec, zrejme synátor s krabicou v rukách.

"Aha - tu máme mladého pána, môžeme sa spýtať?", priblížila sa pani. Utekať nemalo zmysel, tak som sa jej prizrel a ..
"Fúha, veď ja vás odniekiaľ poznám.", vypustil som v miernom prekvapení. "Vy ste na billborde pri našom paneláku.", neuveriteľne duchaplne som jej oznámil.
Zrejme potešená mojou bystrosťou sa snažila nadviazať.
"Áno, kandidujem do miestnej samosprávy a zbieram názory, že čo si ľudia myslia o mne - či mám alebo nemám pokračovať. Je to dosť veľa úsilia pre mňa aj pre moju rodinu. Čo si vy myslíte - páči sa vám moja kampaň? Mám v nej pokračovať, alebo nie?"

Nuž tak toto som ešte nezažil. Už len to, že takto churchillovsky zbierala názory medzi prostým ľudom bolo veľmi sympatické, a súčasne si sama dávala odpoveď, ktorú možno tušila a súčasne sa jej obávala.

Bol som zaskočený a zamekotal som niečo ako "Ehm, neviem .. asi nič moc ..". Odpovedať na takú otázku je ťažké pár slovami za pár sekúnd. Pani kandidátka nevyzerala nadšená mojou odpoveďou, ktorá však bola v podstate irelevantná, lebo nebola premyslená a mekotanie nie je seriózna odpoveď v ľudskej komunikácii. Videl som na nej sklamanie, tak som sa snažil to trochu napraviť akože "nie je to zlé" alebo "môžete to skúsiť" - ale čaro momentu už stratilo pozitívny náboj. Po chvíli sa poďakovala a jej doprovod mi ponúkol nanuk. No aký by som bol charakter, keby som si zobral za taký negatívny mekotavý názor ešte aj odmenu .. !?

Odvtedy som nad tou drobnou krátkou príhodou rozmýšľal mnohokrát. Dnes už viem, čo som jej mal povedať. Vlastne ani nie povedať, ale spýtať sa:

• že či má dosť odvahy vystaviť svoje súkromie a súkromie svojej rodiny na oči verejnosti na niekoľko rokov?
• či má dostatočne silnú hrošiu kožu, aby znášala útoky a pravdepodobné zákernosti protikandidátov či funkcionárov počas funkčného obdobia - pokiaľ by voľby vyhrala?
• či má dostatočne silné ideály a verí v ne?
• a či má aj dobré diplomatické schopnosti porozumieť zákulisným ťahom a trikom a vedieť ich korigovať?

Takto kruťácky by som jej to dnes naložil. Lebo skutočnú odpoveď jej otázku jej nedajú ľudia a v politike bude vždy sama.

Záver

Pani kandidátka nakoniec odstúpila z kandidatúry a kampaň ukončila ešte pred samotnými voľbami. Chcem veriť, že to nebolo následkom môjho duchaprítomného mekotania, alebo pod dojmom zopár názorov prostých ľudí. Lebo do politiky by mali ísť práve ľudia ako ona - ktorí empaticky zvažujú, čo musia obetovať nielen u seba, a tiež či na to majú. A pretože ak sa niekto pýta ľudí na ich názor, tak asi to nechce robiť kvôli osobným ambíciám alebo kariére, ale možno v snahe niečo tu skutočne zlepšiť. A práve takých ľudí v politike potrebujeme.

Myslím si, že je medzi nami mnoho šikovných ľudí, a vari aj s dobrými úmyslami. Avšak nekorektnosť politickej rivality a skorumpovanosť našej kultúry väčšinu z nich odradí. Ako sa mohlo stať, že na kľúčové pozície v spoločnosti sa tak často dostávajú práve tí najskorumpovanejší, s rôznymi sociopatickými diagnózami, ktorým nerobí problém hrať nepekné zákulisné hry? Nemal by sa vývoj spoločnosti uberať práve opačným smerom? Je na ujmu spoločnosti, že ľudia sa do politiky dostanú nie na základe svojich morálnych hodnôt a etických postojov, ale na základe počtu billboardov, osobného bohatstva, či premysleného politického marketingu.